10. január – pekelné mrazy poľavili. Nočná teplota stúpla z -30 na -20. S Marošom sme si vybrali zase raz odvážny plán: vyliezť Stanislawského cestu, V, na Malú Snehovú vežu, na jej vrchole zabivakovať a druhý deň pokračovať hrebeňom Snehových veží až na vrchol Ľadového štítu. Zaujímavý plán na apríl, ale nie na január. Všetko  dopadlo úplne inak vďaka strašne nepríjemným snehovým podmienkam. Tatranský "firn" v stene opäť raz nesklamal a Stanislawského 5ka nás celkom slušne vyškolila. Nedalo sa moc rozlíšiť či sekáme do skaly alebo do trávy. Po preleze cesty s bivakom sme prechod hrebeňa vzdali a zostúpili do doliny odkiaľ sme sa ešte pekne cez Ľadové sedlo prešli na Terycho chatu. Nasledujúci deň už malo výdatne snežiť tak sme aj rovno zbehli z Terynky až do Smokovca. Prvá tohtoročná cesta v Tatrách za nami + supe skúsenosť so zimným bivakom.

21 – 22. Január. Po dlhej dobe konečne na Brnčalke tento krát s Dušanom ktorý prišiel so mnou zbierať zimné Tatranské skúsenosti. Prvý deň si vyberáme cestu Rebel na Kežmarského strážnika. Obtiažnosť niektorých dĺžok je písaná za VI. Krásna cesta dobre odistiteľná – všetko ťažké sa lezie prevažne po rukách – ešte že bolo také teplo. V Nedeľu sme sa vydali skúsiť dačo ťažšieho. La Šarapatu za M7 na Ušatú vežičku. Šofov projekt na voľný prelez ktorý sa mu nakoniec podaril preliezť. Sila ako ten čas rýchlo letí, akoby to bolo včera čo tu dával cestu za cestou.... Prvé trávové dĺžky sa lezú viac menej sólo iba na štandy. Nasleduje celkom pekné lezenie po pilieriku ktorý končí kľúčovou dĺžkou. Jedná sa o o previsnutú špáru ktorá je však veľmi široká na hroty zbraní, prevažne veľkosť zeleného camalotu. Samozrejme najťažšie miesto dĺžky je ako vždy na konci kde sa výlieza na policu zasypanú  30 cm snehom. Pri odkopávaní snehu akosi všetko naraz strelilo a ja som už visel o pár metrov nižšie. Tak sa nakoniec prelez skončil  len AF štýlom na zopakovanie nebolo času. Dolez na Ušatú vežičku bol už aj tak za tmy, rovnako aj zlaňák.

28 – 29. Január. S Dušanom a Evkou sme sa vybrali preliezť legendárnu cestu Stanislavského za 5 na Vysokú ktorá je v excelentných podmienkach. Turistika z Popradského plesa pod stenu je nutné zlo ktoré je potrebné absolvovať. Od štvrtej rána do svitania sme šlapali do Váhy. Rysy sú zavreté tak varíme čaj aspoň v sedle odkiaľ je už vidno čiastočne do steny ktorá na prvý pohľad vypadá úžasne vysnežená. Z Váhy sme zbehli dole na nástup cesty a začala sa ľadová mastenica. Dvaja Poliaci liezli za nami. Našťastie sa nás nesnažili obiehať aj keď sme boli trocha pomalší. Veľmi pozitývny rozdiel v kultúre lezenia oproti takým Jorasom alebo Eigeru kde Francúzi pri predbiehaní cvakali aj naše frendy. Ale vráťme sa k ceste: toto sa len tak v Tatrách nevidí – všade ľade a keď nie ľad tak aspoň tvrdý sneh. Na vrchol doliezame pri západe slnka a vychutnávame neskutočnú scenériu zimných Tatier.  Cez Zlomiská zbiehame až dole na parkovisko odkiaľ vyrážame na bivak do Smokovca k Marošovi. Ráno sa nikam neponáhľame - plán po včerajšej turistike omnoho skromnejší - ľady v Tisovkách. Všade množstvo ľudí +10 na slnku to bude super na ľady. Našťastie sa nám podarilo vyliezť aspoň Oči plné ľadu WI5 kde by sa hodil aj šnorchel pri lezení. 

Január za nami Február bude hádam ešte veselší - týždeň v Bielovodke sa blíži.....

[Show slideshow]

12►