Dolomity
Oplatí, alebo neoplatí sa ísť na 4 dni do Dolomitov??? Vždy to je to u mňa dilema. Môžete toho stihnúť veľa a nemusíte stihnúť nič. Ale keď všetko vyjde ako má určite to stojí za to sa troška ponaháňať o čom sme sa opäť raz presvedčili.
Pri chate Dibona zastavujeme s Evkou ráno o 4.00. Po prešoférovanej noci bude musieť 5 hodín spánku postačovať. Je práve po celodennom daždi. Vyslnená Tofana di Rozes však po zlom počasí nikdy nesklamala. Prvú cestu vyberám ako inak dačo ťažšieho. Cestu Da pazo vechio Pazo 7c/c+ tu už niekoľko rokov obchádzam oblúkom. Cesta začína fajným bouldrom ktorý nie a nie pustiť. Na rozlez je táto dlžka docela brutál. Bouldrík po dlhom trápení úspešne preliezam a zvyšok cesty sme už museli dosť rýchlo prebehnúť na vršok. Parádne lezenie sem tam 7a, jedno 7b+ , všetko onsight. Nakoniec bolo toho nešťastného PP zopakovania prvej dĺžky aj veľká škoda.
Druhý deň sme konečne dospali deficit a presunuli sa pod Cinque Torry kde si Evka chcela vyliezť dáku peknú lahšiu cestu. Štvordĺžková cestaIdefix ( 7a, 120m) bol nakoniec trocha nešťastný výber keďže nebol žiaden rozdiel v obtiažnosti medzi 6b+ a 7a. Na záver dňa sme ešte poskúšali pekné jednodĺžkové športové cesty ktorých je tu celkom dosť.
Tretí deň konečne rest. Prsty zodrané, ruky ubolené a do večera aj celé telo spečené od slnka. Prišiel čas na presun do severných stien, keďže z juhu by sme v tomto počasí (+28°C) asi fakt zhoreli. Presviedčam Evku že Cimi sú najlepší nápad kde o zimu a tieň nieje nikdy núdza. Ráno o 5.00 v brutálnej kose už stepujeme ospalí na parkovisku. Nástup z ľavej strany pod Cimi nás ale veľmi rýchlo preberá. Pohľad do severných stien Cim ma vždy úplne opantá. Keďže bola len polovica Júna tak všetky tri severné steny boli nasvietené ranným slnkom. So záujmom ako pri prvej návšteve napozerávam všetky tie odvážne historické počiny ktoré sa tu udiali. Z plánov sme troška upustili a Švajčiarsku cestu na Cimu Ovest narýchlo meníme za Spigolo Scoiattoli (pilier veveričiek)7b, 500m. Odvážna cesta s dlhou históriou a tou najväčšou expozíciou akú môžete pri lezení zažiť. Jediné na čo sa dá v tejto ceste nadávať je „matroš“ skaly. Istotne som nič rozbitejšie na Cimách neliezol. Klúčová dlžka je dosť o vytrvalosti a v najťažšom mieste je pridaný nit, ktorý po všetkých tých vaklajúcich skobách dosť poteší. Rovako sú zrejme preistené aj všetky štandy. Hlavne sa treba pripraviť že nie je 6b ako 6b o čom sa presvedčíte pri preleze posledných ťažších dĺžok, kde by som to miestami hodnotil aj za 6c. Zostup z Cimi Ovest bol bez problémov, napozeraný z predchádzajúcich lezení a o 17.00 sadáme do auta a vyrážame na cestu domov.
Tak do budúcna dilema vyriešená – 4 dni v Dolomitoch v peknom počasí úplne postačujú. Stačí tá povestná kvapka odhodlania a motivácie, bez ktorej to v tomto kvázi športe nikdy nešlo a ani nepôjde!
