Verdon – 21 kilometrový kaňon z oboch strán olemovaný skalnými stenami dlhými v niektorých miestach až 500 metrov. Jedinečné chytovaté vápno, super klíma okorenená takmer neustálym vetrom a vysoká nadmorská výška (okolo 1000 m. n. m.) predurčili toto miesto, aby sa stalo rodiskom športového lezenie na skalách v takej forme ako ho poznáme dnes. Liezť sa tu začalo v 70-tych rokoch, kedy povznikali ultraklasiky ako La Demande, Ula, Luna Bong podľa ktorých sú dnes pomenované jednotlivé sektory. V 80-tych a 90-tych rokoch prišla silná generácia lezcov ako Patrik Edlinger, Patrik Berhault, Jean Baptist Tribout, Claude a Ives Remyovci, ktorí sa pustili do tých najkompaktnejších platní a starých technických ciest, ktoré voľne popreliezali. Súčasná generácia lezcov popridávala množstvo nových ťažkých ciest do 8c+. Taktiež pribudli nové psychoprelezy ako napríklad free solo cesty Polpot 7c+ (300 metrov nad zemou) o ktoré sa postaral Alain Robert. Vo Verdone tak vzniklo množstvo lezeckých problémov, ktoré tu lákajú lezcov z celého sveta a tak sme sem konečne zavítali aj my.
Pri nástupe do každej cesty ma chytal závrat. Pobehujete po okraji 300 metrovej steny, sem tam sa nakloníte nad okraj a hladáte zlaňák. Keď máte šťastie nájdete ho hneď, ale dakedy to trvalo aj pol hodinu. Zlaňák na začiatku dňa 300 metrovou previsnutou stenou je úplne dačo nového, načo som si nezvykol ani pri poslednej ceste. Veľa ciest začína z lesíkov (jardinov) v strede steny, pretože spodná časť je z dosť nekvalitnej skaly. Keď ste leniví,ako aj my, nosiť so sebou topánky tak v prípade nedolezenia cesty (napríklad kvôli dažďu) vás čaká asi 6 kilometrová prechádzka v lezečkách po dne kaňona.
Na rozlez sme si vybrali krásnu cestu Surveiller et punir 7a+, 200 metrov. Klúčová dĺžka bola veľmi vyšmýkaná, tak sa zadarila až druhým pokusom. Dosť nás prekvapilo aké je miestne vápno neuveriteľne drsné. Vyliezť dve cesty za deň neprichádzalo do úvahy, lebo naše prsty by boli totálne na rešeto.
Druhý deň sa budíme v ;aute a všade naokolo je bielo. Večer snežilo. Vo Verdone sa však dá liezť už hodinu po daždi vďaka neustálemu vetru, ktorý skalu rýchlo osuší. Vyberám cestu v sektore Luna Bong kde sú hlavne ťažké špáry. Troglobule 7b, 200m by mal byť najväčší skvost. Hneď prvé dve dĺžky nás docela prekvapia – 6b+ len na skobách, hmmmm, sprievodca písal že stačia expresky. Nakoniec v celej ceste bola dobre odistená len kľúčová dĺžka za 7b. Sekera vystrelila a previsnutá špára sa zadarila prvým pokusom. Vo zvyšku cesty sa našlo kadečo: starý bong, historické čoky, nit s planžetou doma vyrobenou z klasického L profilu bolo príjemné spestrenie pri 8 metrových odlezoch nad skobami.
A tak sme po tomto alpinizme všade nosili frendy aj kde ich v sprievodcovi nepísali...
Nasledoval rest-day a prišiel čas skúsiť dačo ešte ťažšieho. Z množstva ciest som nakoniec vybral Crysalis 7c, stará technická cesta, ktorú prvý vyliezol voľne Edlinger. Cesta má 4 dlžky 6b+,7a+, 7c, 6c. 7b obl. tomu dodáva ten správny vzdušný nádych. Problém samozrejme nastal až v kĺúčovej dĺžke, kde som skončil na vytrvalosť. O minútu na to sa pustil dážď a začal sa bezhlavý útek na vrchol. Totálne položenú a mokrú dĺžku za 6c, ktorú som v závere nebol schopný ani dohákovať a musel som to doliezť zaujímavým kyvadlom a komínom na vršok.
Druhý deň sme boli spať zopakovať celý proces, klúčová dlžka za 7c bola opať strašný boj, ale nakoniec sa podarila vyliezť.
Posledný deň vo Verdone sme pridali peknú cestu Golem za 7a a skúsil som ešte jedno 50 metrové 7c, kde som to po pár 8 metrových pádoch v platni vzdal.
Naše Verdonské pôsobenie bolo u konca, ale určite sa sem chcem vrátiť, snáď v troška stabilnejšom počasí.