Druhý krát túto zimu šlapeme pri svetle čeloviek hore Javorovou dolinou. Laťka podmienok v Javorákoch je po prelezení Titanovej pasce nastavená veľmi vysoko. Ale ako to už v Tatrách bíva nieje každý deň nedeľa a čo bolo pred týždňom teraz už platiť vôbec nemusí.Tentokrá sa dal nahovoriť do Tatranského severu Dušan Ondrášek. Jemne prisnežuje ale predpoveď na další deň by mala byť celkom dobrá. Na chatke ako inak v strede týždňa nikoho nenachádzame. Ako útočisko na noc nám dnes musí postačovať malý dvojmiestny stan. Čerstvého snehu v doline nad chatou stále pribúda. Začínajú sa vynárať prvé pochybnosti či je Čakajúci Komín M7, WI5+ ešte dáky ten týždeň nepočká. Túto myšlienku rýchle vytláča spomienka na Dina so Šofom – kamarátov a spolulezcov ktorý urobili prvý voľný prelez. Tatry, Chamonix, Adršpach, Manín, Ladce to všetko sme spolu zažili. Ten čas neurveiteľne rýchlo letí. Je to už 5 rokov čo sa týto dvaja páni lezci odobrali zdolávať vrcholi nám bežným smrteľníkom ďaleko vzdialené.

Toľko myšlienok, obáv, otáznikov sa mi v hlave počas nástupu pod stenu ešte nenakopilo. Koľko krát boli chalani rovnakej situacií a dopadlo to dobre? Koľko krát som bol ja v podobnej situacií? Je to všetko o šťastí, náhode, osude, pripravenosti? Javorová dolina je veľmi dlhá, ale nie až tak dlhá aby ste sa počas jedného nástupu dopátrali ku všetkým týmto odpoveiam.

Na hranici lesa a kosodreviny staviame stan. Zimný bivak v Tatrách je neporovnateľný komfort oproti každej jednej noci v Kyrgiyzstanskom bigwalle. Budik nás vyrtháva zo sladkého spánku o 4,00 ráno. Obloha je úplne jasná. Nového snehu je po kolená. Po krátkej porade vyražáme na nástup Čakajúceho komína. Umysel je jasný. Nič neryskovať, nehazardovať, v prípade akýchkoľvek pochybností hneď zlaniť. Dodržať však takéto pekné zásady v Javorákoch tak ani  nemusíte ráno vyťahovať nos zo spacáku. Už v prvej dĺžke mi tenké glazúrky, nedržiace nohy a veľké množstvo nového snehu dali jasne poznať že zadarmo to dnes určite nebude. Posmelený OS prelezom si s Dušanom začíname nahovárať že naj problém cesty máme za sebou. Nasleduje perfektná dlžka v ľade WI5+ ktorá nás doviedla do snehových žlabov. Prešlapávať čerstvý sneh bola riadna makačka ale šli sme celkom rýchlo. Snehy po 200 metroch skončili a pred nami stál prvý skalný prah. Ľad, Ľad, tráva, tráva, trava. Zrazu som už len v samích previsnutých trávach, istenie 8 metrov pod nohami. Všetko zasypané čerstvým snehom. Začínalo to naberať na obrátkach: „Spravím ešte jeden krok tak už nezlezem“. Toto su pre mňa vždy tie najťašie rozhodnutia v horách. Treba si to rýchlo zrovnať v hlave. Pár zásekmi vyliezam z previsnutých tráv odlez tak 15 metrov. Začínaju sa vynarať prve pochybnosti pretože nás čaká ešte jeden ťažký skalný úsek a večer sa nezadržateľne blíži.

Rýchlo prebiehame ďalších 100 metrov po snehoch miestami aj po pás. Posledný skalný prah vypadá úplne odstrašujúco. Pri Prvom pohľade je jasné že tam nezaložím takmer nič. Skoby a kladivo cvakám tak aby boli poruke. Bola to bytka od sameho začiatku. Výkríkov na Dušana „Dávaj teraz fakt bacha“ bolo viacero. Polovica istení boli len provizorné. skala rozbitá trávy dosť chabé a do prvisu. Trvalo mi celú večenosť kým som sa tým presekal hore, psychycky uplne odrovnaný.Dušan už doliezal s Čelovkou. Obtiažnosť zrovnávame s prvou dĺžkou. „Super máme to za sebou stačí sa len dohrabať na hrebeň a zostúpiť.“ Takéto optimistické reči by som si nabudúce mal šetriť. Na hrebeň sme sa dohrabávali neuveriteľné 4 hodiny v najhorších snehoch aké si len viete predstaviť. Nič nedržalo, trhali sa dosky z vrchnej škrupiny a prepadávali sme sa až na skalu, takmer nezaistiteľné pasáže. Okolo 21.30 sme konečne na vrchole Rohového hrebeňa.

Začína kapito číslo 2. Zostup potme speť do Javorovej Doliny. Presne táto vec robí z Tatranských severných stien ten pravý alpinizmus. 3,5 hodiny traverzovania, zliezania, brodenia snehu. K bivakovacím veciam prichádzame totálne odrovnaný. Stačilo si sadnúť na batoh pri varení a už som zaspával. Všetko čo máme na sebe je uplne mokré pretože nový sneh sa pri teplote -1 °C začal dosť rýchlo topiť. Od druhého bivaku nás odradili mokré topánky ktoré by sme ráno len ťažko obúvali. A tak sme pekne všetko pobalili a vydali sa na nočnú prechádzku do Javoriny kde sme  konečne zalahli do auta o 5.00 ráno.

Čo dodať na záver: Tatranský sever opeť raz nesklamal. Super odvážna cesta. Som strašne rád, že sme to s Dušanom vyliezli a dúfam že sa chalani tam hore pobavili ako sme sa v tom  po toľkých rokoch vytrápili.