Dvojmesačný trip do Patagonie sa prehupol do druhej polovice a nastal čas obzrieť sa späť. Nato aby som dokázal ľuďom priblížiť zážitky v tejto sezóne stačí len jedno jedine slovo „prežitie“. Neskutočny vietor, neustále mínusové teploty, sneženie, dážď, vyľadnené špáry, nebezpečné nástupy….Patagonia sa jednoducho riadne zmenila. Že sa nám podarilo počas tých kratučých jednodňových okien pekného počasia vyliezť 3 cesty a jeden pokus je neskutočný úspech za ktorý môžeme vďačiť len skúsenostiam a správnemu odhadu. Možete byť najlepší himalájista, bigwalista, drytoolista, liezť 8b špáry – tuna veľmi rýchlo zistíte že to absolutne nič neznamená. Všetko sa tu riadi Patagonskymi pravidlami ktoré sú veľmi jednoduché ale po ich porušení sa často platí tá najvyššia cena.
Do Chaltenu sme sa dostali po 3 rokoch vyčkávania na pekné počasie. Túto sezónu sa tu zišlo neuveriteľné množstvo lezcov ktorý tak ako aj mi s Evkou očakávali famózne počasie. Táto vyhliadka sa vôbec nepotvrdila a neúspešné pokusy určite zďaleka prevyšujú stovku.
Všetko sa to začalo stratenou batožinou. Neverili by ste aké problematické môže byť v Argentíne doručiť stratenú batožinu z lietadla do mesta v ktorom ste ubytovaný. Prvé okno pekného počasia sme tak premárnili telefonátmi, behaním na autobusovú stanicu a inými vybavovačkami. Najčastejšie zaznievalo slovo „manana“. Ale nakoniec nám všetko šťastne dorazilo do Chaltenu a my sme mohli absolvovať aspoň vynášku vecí do bivaku Niponino ktorý sme túto sezónnu odmietali opustiť.
Po Vianociach sa konečne ukazalo prvé jednodňové okno ideálne na lezenie. Náš prvý cieľ bola cesta Corallo 7b v západnej stene Aguja Rafael Juarez. Táto 500 metrová špárová línia patrí medzi najťažšie voľne lezené cesty v oblasti. Má len jeden voľný prelez a asi 3 opakovania. To že sa bude jednať o riadnu petardu sme zistili hneď v prvých dĺžkach. Takmer sa nám tam nanominoval známi belgický drtič Siebe Vanehe ale odradili ho vyľadnené špáry ktoré bolo treba obliezť ťažkými platňami. Tie nás doviedli do kútov ktoré predstavovali 300 metrov širočín ako dakde v Adršpachu. OS prelez som ukončil v 13. dĺžke tesne pod kľúčovou pasážou. Tá sa ukázala byť dosť náročná takže celkový prelez sa ustálil na klasifikácií 7a+, C1. Na vrchol sme doliezli tesne pred zotmením. Začala sa ta zložitejšia časť cesty. Nočný zlaňák totálne neznámou líniou v strašne silnom vetre. 30 metrové zlaňáky trvali nekonečne. Nakoniec sme úspešne na svitaní dozlaňovali pod stenu. A zostúpili úplne zničený do bivaku Polacos. Tu sme si museli dlhšie zdriemnuť a ešte ten istý deň zbehnúť 20 kilometrov do Chaltenu. Evka po tejto skúsenosti začala lepšie zvažovať naše ciele. Našťastie počasie sa tak zhoršilo, že sme začínali byť vďačný za každý vylezený meter.
Po Novom roku prišlo ešte viac neisté počasie ako dovtedy. 2. januára sme sa nechali zlákať kratučkým jednodňovým oknom opäť do Niponina. Tento krát sme vyrazili v trojici spolu s našim španielskym kamarátom Guillermom. Guillermo vedel 5 slov po anglicky a ja s Evkou 5 slov po Španielsky. Napriek tejto jazykovej bariére sme si užili veľa zábavy a nakoniec aj super lezenie ako jediný z campu. Guillermovi sa rovnako ako aj Evke splnil sen vyliezť si aspoň jednu cestu v Patagonii. Do Niponina sme sa skoro doplazili v brutálnom protivetre. Každého z nás sfúklo na zem niekoľkokrát. Chceli sme ísť vyliezť cestu Rubio Y Azul 6c, 400 metrov na Aguja de la Medialunu. Ráno však bolo treba presvedčiť spolulezcov, že silný vietor a sneženie určite ustanú a pri teplote -5 sa to určite bude dať dáko vyliezť. Nakoniec Evka s Guillermom súhlasili a ukázalo sa to ako dobré rozhodnutie. Snehu v stene bolo veľa, ale silné slnko vo východnej stene rýchlo nahrialo vzduch a dovolilo nám vyzliecť aspoň páperky. Na vrchole Medialuny sa dokonca ukľudnil aj silný vietor a my sme si mohli vychutnať pol hodinku na vrchole v krásnom počasí obklopený všetkými tými velikánmi ako Cerro Torre, Torre Egger, Standhardt, Fitz Roy. Na zlaňáku začal fúkať dosť silný vietor ale nakoniec sa nám všetko šťastne podarilo zlaniť a ešte v ten deň zbehnúť 20 kilometrov dole do Chaltenu.
Medzitým konečne dorazilo do mestečka zvyšok Slovenskej a Českej partičky. Ukázalo sa ďalšie krátke jednodňové okno ktoré sme chceli využiť. Tento krát sme sa zbalili na 7 dni s cieľom prečkať zlé počasie hore aby sme kratučké lezecké dni mohli využiť čo najefektívnejšie. Všetko opäť kvalitne vysnežilo takže opäť ostali na lezenie len nízko položené steny ktoré sa dali vyliezť a zlaniť za jeden deň. Vybral som starú technickú cestu Bizcochuelo 6b, A1 z roku 1986 na El Mocho. Krásna logicka 15 dĺžková línia ktorá do dnešného dňa nemá voľný prelez. Všetko tento krát vychádzalo dokonale, nástup lezenie, technické dĺžky sa ukázali že budú v prvej časti voľne lezitelné do 7a. Do druhej časti steny bolo treba traverznúť 2 dĺžky po hrebeni a pokračovať ďalej 5 dĺžok v severnej stene. Tam sa však totálne zmenil vietor a my sme si hlavne uvedomili, že nedokážeme zlaniť k našim topánkam a veciam na nástupe. Zhoršujúce počasie a vyľadnené posledné 3 dĺžky nás definitívne utvrdili v tom že to dnes nemáme šancu doliezť. Zvolili sme útek západnou stenou a po 10 zlaňákoch sme boli dole nad ľadovcom jediný problém bol, že v lezečkách. Nasledovalo zliezanie traverzovanie, brodenie snehu, lezenie späť pod nástup východnej steny. Nakoniec sme všetko úspešne absolvovali a tesne pred zotmením zostúpili do Niponina.
Nasledoval 3 dňový rest day v dosť zlom počasí priamo v Niponine, ktorý zapríčinil, že Evka troška ochorela a začala strácať hlas. Takže sme boli nutený troška pozmeniť plány pretože v takom stave určite nemohla ísť liezť a rozhodla sa nás počkať v campe. Ja som sa pridal k Smolovi a Šatavisovi ktorý plánovali isť liezť Chiaro di Luna na Exuperiho ale nakoniec aj chalani zmenili plán a vydali sme sa opeť na Rafaela Juareza skúsiť novú cestu alebo druhú najťažšiu cestu v stene Bloods on the Tracks 7b. Všetky tieto naše zámery sme po úvodnom 4 hodinovom nástupe zavrhli pretože v stene bolo odhadom tak -7 a neznesiteľný vietor. Naliezli sme teda do najľahšieho možného variantu ktorý sme videli – Artebelleza 6c. Všetko išlo super aj napriek silnému vetru a kose. Ja som ťahal úvod. Šatavis sa chopil kľúčovej dĺžky nasledovalo zopár pekných kútových špár a traverz do víchodnej steny kde sme sa napojili na vrcholový variant: De Klerk – Brugger za 6a. Tu sme sa dosť brutálne zapráskali a vliezli nový variant tak za 7a. Tesne z pod vrcholu Smolo dákou nešťastnou náhodou zlomil obrovský kameň ktorý ho trafil do nohy. Všetkých nás oblial studený pot, ale nakoniec to nebolo až také vážne ako to na prvý pohľad vypadalo. Na vršok Juareza som sa postavil v priebehu mesiaca druhý krát teraz našťastie za svetla. Na zostupe začalo fúkať totálne tornádo. Nepredstaviteľne silný vietor ktorý s nami zametal ako s handrami. Začali sme mať dosť vážne problémi s lanami pretože silný vietor ich zmotával a zafúkaval úplne mimo líniu. Situácia sa ešte zhoršovala pretože Šatavis začal strácať zrak až nakoniec vôbec nevidel na jedno oko, na druhé len rozmazane. Pri naťahovaní lán v zlaňáku sme skúšali asi všetko od spustenia jedného človeka, navešania uzlov na sedák až po zmotanie lana do batohu. Posledná možnosť sa ukázala ako najefektívnejšie. Zlaniť však viac ako 30 metrov bolo počas celého zostupu úplne nereálne. Tesne pred zotmením sme sa konečne dostali do kuloáru pod Juarez a začal sa 4 hodinový zostup do bivaku Polacos kde nás čakala Evka. Druhý deň sme konečne po 7 ňoch zostupili do Chaltenu a dopriali si vysnívaný steak
Pre Evku to bol posledný trip do hôr keďže termín jej odletu sa výrazne priblížil. Na ďalší mesiac ju vystriedal Jozef Kryštoffy s ktorým sme hneď v najbližšom okne udreli do cesty Ragni v obrovskej severozápadnej steny Poincenotu. Ale túto story vám porozprávam až nabudúce…..
Pozdravujem z Patagonie
